Finančná kríza ma prepadla za počítačom. „To bude horšie,“ pomyslel som si pri agentúrnych správach o kolapse v ekonomike, stagnácii automobilizmu a poklese obchodu na čiernom trhu so zbraňami a koksom.
Hoci som nikdy nemal potrebu zamestnať sa, neustála absencia pracovných miest vo mne vzbudzovala nutkavú túžbu, vyhľadať prijímacie pohovory. Ako som sa na blogoch dozvedel, išlo o rozšírenú adrenalínovú disciplínu, v podobe rozhovorov so šéfmi a referentmi personálnych oddelení. Fakt nie vážne, bože chráň, len tak z prče. Povedal som si rozhodne pred tým, ako som prvýkrát plánoval kamsi poslať životopis. Inšpirácie poriedko. Našťastie na námestí stále poskytovali Wi-Fi zadarmo.
Sadol so si na letnú terasu s mrazivým tŕpnutím v chrbte, či vôbec ešte niekto v kríze roznáša pivo. Pred tvárou mi defilovali chodci, deti šantili a naháňali holuby, akoby nič. „Mamííí“, kričal niečí fagan až rezalo uši. Spotení páni v oblekoch sa miesili v dvojstupoch pred bankomatmi, zatiaľ čo mne vietor nevkusne rozhrabával vlasy.
Čašníkovi bolo vidieť v očiach nadšenie z minimálnej mzdy a ešte som mu prisolil deň aj pivom bez tringeltu.
Zvlažil som si ústa prvým hltom zlatožltej tekutiny a sledoval dianie na promenáde.
Tými sviežimi farbami nezapadala. Najprv som ju zazrel cez zaoblenú hranu pohára. Sladký kostým vo farbe mobilného operátora opantával. V rukách pevne zvierala ružovú dosku. Sem tam na ňu niečo čarbala, keď zastavovala okoloidúcich. Postavila sa na bezpečnú zónou terasy a zvyšku námestia. Z pod kratučkej sukničky jej vykúkal zosilnený lem niloniek. Nechcene ukazovala krásy stehien až do výšky, kde sa lámalo dovolené s miestami určenými pre vysokú mieru intimity. Štebotala hlasom postpubertálnej sviežosti. „S nami ušetríte. Pri kúpe nového paušálu dva roky volania zadarmo.“. Odrazu prichádzali na námestie z každej strany. Zreničky sa mi vpíjali do dúhovky, hoc pražilo slnko. Korporátna farba prebila pučiace snežienky a fialky vysadené v kvetináčoch. Smiali sa nacvičeným úsmevom, aký som naposledy videl na obálke knihy: Staňte sa úspešnými. Narúžované pery chutne špúlili, rozpustené vlasy si sem tam prehodili rukami zo strany na stranu, oči upriamovali na zákazníka. Tucty mladých žien precvičovali spartakiádnu kompozíciu sponzorovanú telefonickým operátorom. Zdalo sa mi, že som vo vzduchu zacítil omamný parfum ich spoločnej vône. Osloveným sa točila hlava a nadšene odpovedali na primitívne otázky: „Ako dlho telefonujete? Máte paušál alebo kartu? Aký je váš priemerný mesačný príjem?“ Útržkovito sa ku mne dostávali fragmenty rozhovorov. Chcel som odpovedať. Vykríknuť svoju túžbu po novom programe, predplatenej karte, podľahnúť pokušeniu pri podpise zmluvy na dva roky pohliadnuť do bujného výstrihu. Chvel som sa vzrušením a tajne túžil po ich pohľade. Tí, čo nedostali otázku a lístoček do zlosovania s mastným odtlačkom ich krehkej ruky na kriedovom papieri sa cítili dotknuto, až podvedene a nahnevane odchádzali na letnú terasu za pivom.
Zapol som počítať. Slnko mi pleštilo z displeja rovno do očí. Len som kývol po ďalšie pivo. Snažil som sa upokojiť. Klikal som po spravodajských stránkach. Túžil prehĺbiť depresívne pocity a čítať postupy krízového vývoja v čase finančného nedostatku. Na zdesenie som otvoril správu, voľne ladiacu s novým odtieňom námestia. Mobilný operátor, sa vyjadroval ku kríze. Predsa to nebude tak ružové, ako sa na prvý pohľad zdalo.“ Už som si temer vydýchol. Treba šetriť, znel odkaz v perexe. Operátor hrdo vyhlasoval, že svojim promotérkam a anketárkam skrátil sukne na polovicu, čím dvojnásobne skresal náklady na oblečenie. Periférnym pohľadom som registroval odchod slečien z námestia. Pomaly odchádzali na ďalšiu ulicu. Čakal som, že ma vyberú, oslovia, vezmú medzi seba. Ľutoval som, že nemám prsia. Práca snov odchádzala do inej štvrte, rozplývala sa pred očami. Erekcie opadli. Túžil som sa stať súčasťou zohratej pospolitosti bez ohľadu na výsledky predaja. Na námestí som doteraz nikdy nevidel toľko úsmevov a šťastných tvárí, ako v rámci šetrenia počas finančnej krízy.