„Pamäť je sviňa. A nie hocijaká. Čertovská.“ Pomyslel si Igor stojac oproti dverám s menovkou Krahulcová. Od štvrtej mal byť doma, s pohárom voňavého Cabernet Sauvignon a prijímať nežnosti. Miloval spoločné poobedia s Margitou, keď nemala menzes. Určite by mu to dnes večer urobila ústami, na narodeniny sa to predsa môže.
Znovu si potvrdil, že plány mu krížili diagnózy. Ako mohol v pondelok tušiť, že Adriana v štvrtok večer dostane horúčku, zapáli sa jej hrdlo a ráno príde do ordinácie. To sa nedá. Namiesto cesty domov stál v cudzom vchode, v spoločnosti vulgarizmov a jednoduchých zobrazení pohlavných orgánov, zachytených centrofixkami na olúpanom sokli. Zvieral kožený kufrík naplnený liekmi na bolesť hrdla, bylinnými kvapkami švajčiarskej receptúry, sirupom proti kašľu a samozrejme z ordinácie nikdy neodchádzal bez jednorazových gumených rukavíc a fonendoskopu.
Tmavou, úzkou chodbou prešiel k zvoncom. Byt oproti určite nebol prázdny. Prezrádzalo to obchytané tlačidlo, hoci bez menovky. Pozrel na hodinky. „Mal by som sa už poponáhľať,“ prebleslo mu hlavou. Každú chvíľu začnú trieskať omlátené dvere výťahu na prízemí. Zatiaľ bolo na poschodí ticho, no pri šťuknutí výťahu Igor vždy trochu zneistel. „Ešte tak niekoho stretnúť, to by som potreboval, ani náhodou.“ Prišiel predsa za Adrianou.
Žila sama. Zdravotné záznamy mu často poskytovali tú najlepšiu zoznamku. Keby chcel. Jemu to ale bolo ukradnuté, doma mal ženu, ktorá za desať minút zistí, že znovu mešká, zas mu to odpustí a pochopí. Veď je lekár. S tým si ho brala. S nočnými službami, pohotovosťou, prázdnym miestom pri večeri a osobnými návštevami pre zvláštne prípady. Takými ako bola Adriana. Spoznal to, len čo ju počul, prvý raz prehovoriť so zápalom hrdla v ordinácii.
Krátko zazvonil. Potom ešte raz. Adrenalín mu vháňal do podpazušia pot plný stresu, ktorý bude na druhý deň šíriť z košele morbídny zápach.
Začul štrkot bezpečnostnej retiazky. Cez úzku štrbinku ju konečne uvidel.
Nenamaľovaná, pletený župan si ľavou rukou pritískala na prsia. Blonďatá hlava by už potrebovala zafarbiť, no rozpačitý pohľad by neskryla ani po hrubou vrstvou tieňov a mascary.
„Dobrý deň.“ Pravou rukou zvierala kľučku a ľavou si pritláčala bledoružový župan ešte tesnejšie ku krku.
Ten pohľad Igor už raz videl. Spomínal si naň pri spomienke jasnej ako poludnie.
„Dobrý deň,“ odpovedal.
„Prepáčte pani Krahulcová, mal som cestu okolo, mám pre vás kvapky. Viete...“
Adriana cúvla dozadu a pohybom mu skočila do reči. Priestor v úzkej štrbiny cez ktorý hľadela do chodby otvorila natoľko, aby mohol prejsť do vnútra.
„Poďte, nestojte vonku!“
„Viete, je to celkom nová receptúra, ničí zápal a pri dlhodobejšom užívaní zabraňuje recidíve,“ pokračoval Igor vo vysvetľovaní nečakanej návštevy, zatiaľ čo prechádzal do drevom obkladanej predsiene plnej poprevracaných topánok..
„Nevyzúvajte sa“, prikázala Adriana a smerovala kamsi do vnútra bytu, čo malo byť signálom, aby ju nasledoval.
„Dáte si kávu?“ Akoby Igora vôbec nepočúvala.
Mala niečo cez štyridsať, ale nebyť usvedčujúceho dátumu narodenia, hádal by jej tak o päť, možno sedem rokov menej. Kontúry pevných pŕs trčali aj zpod neforemného oblečenia a bolo na nej vidieť chorobu. Zreteľne zacítil horúci dych, s mierne nahorklým tónom po zápale hrdla. Bol teplý ako vánok.
„Nie ďakujem, som na skok, iba...“ Opäť ho nepočúvala. Sadla si na gauč, kde narýchlo pod vankúš zasunula rozhodenú vreckovku. Mierne uvoľnenejšie, s nohou prehodenou cez nohu si rukou prečesla vlasy a konečne vyzerala ochotná počúvať.
Pôsobil na ňu dôveryhodne, veď spoza károvaného kabáta, ktorý si dával dole mu vykúkali biele nohavice a košeľa rovnakej farby. V tej chvíli Igor jasne započul to jemné mľasknutie, ako sa oddeľuje jazyk od podnebia a vydáva zvuk, ktorý ho priťahoval od puberty.
Práve otvorila ústa a oblizla si popraskané pery, vysušené horúčkou. Hoci stál chrbtom a kabát prehadzoval cez operadlo kresla, presne vedel čo robí. Rozoznal to po zvuku.
Za tie roky toho na ORL veľa zažil, videl a najmä počul. Slabosť pre ústnu dutinu mal už odjakživa. Brána života. Jazyk, zuby, zmyslené pery žien a zvuky. Sprevádzajúce ten najprimitívnejší a najzákladnejší akt dýchania, keď nos naplnili hlieny.
Keď si mal ako medik zvoliť špecializáciu, neváhal.
II.
Prevalilo sa to už na strednej. Pre skladbu Je t'aime, kde Brigitte Bardot dýchala tak precízne, ako okrem nej žiadna iná. Na posmešky kašľal, stačilo, že spolužiačky okolo neho obdivne otvárali ústa a chutne mľaskali. V piesňach jasne vedel identifikovať nádych speváčky a netrpezlivo čakal, kým z hrdla vydá prvé slovo textu. Zvyšok ho vlastne nezaujímal. Neznášal dnešné zmixované songy, kde všetky hlboké nasatia vzduchu vystrihovali. Mal vlastnú hitparádu. Podľa dychu. Vedel ho dokonale rozlíšiť od hudby, slova, rytmu nahrávky a užíval si nádychy. A hoci speváčky niekedy vyzerali a spievali ako jedna, nádych bol vždy osobitý a Igor si ešte stále matne spomína, ako pri skladbe pri Je t´aime prvýkrát okúsil masturbáciu. Bardotka vdychovala medzi slovami vzduch tak skvostne, že Igor nemohol odolať vábeniu siahnuť si do rozkroku.
Len niektoré ženy s vyberanou tóninou v hlase a ústnou dutinou mohli vytvoriť dokonalý fascinujúci súzvuk. Náznaky začul z Ireniných úst pred troma rokmi. O pár hodín neskôr zistil, že absolútnu dokonalosť dychu u určitých predispozícií je možné dosiahnuť dostatočne silným stlačením hrtana. Mal to v uchu. Počul to pri Irene a keď Adriana otvorila ráno dvere ambulancie, našiel, čo ich spájalo. Podobnosť zvukov vyslovených slabík, vtiahnutie vzduchu do hrtana, ladenie slín, jazyka a dychu dráždilo Igorove uši. Nemohol odolať. Veď už tri roky nemal možnosť nahliadnuť do hrdla, ktoré musel počuť dýchať omnoho intenzívnejšie, ako stačilo pri bežnom vyšetrení. Mal predsa narodeniny. Jednoducho musel.
III.
Adriane videl na očiach teplotu. To ho upokojilo.
Bez slova odhrnul zo stola tucty ženských časopisov na kraj a vybral z kufríka fonendoskop. Pohľadom a chvíľkou čakania dal najavo, že ju ide vyšetriť. Adriana si zrazu uvedomila, že nemá podprsenku, len teplotou prepotené tričko s logom pivovaru. V rozpakoch si odviazala župan a vyzliekla sa. Odhalila Viktorovi biele prsia. O zmesi hanby, horúčky a mierneho vzrušenia jej stáli bradavky. Tie však Igora vôbec nezaujímali.
Profesionálne vrhol pohľad na Adrianin hrudník a započúval sa do odozvy fonendoskopu. Srdce tĺklo pravidelne. Naklonil sa bližšie k tvári. Vanul k nemu horúci dych a bolo jasné, že nepoužila zubnú pastu ani žuvačku. Nemala čas. Prekvapil ju v nečakanej situácii bez podprsenky. To hádam ospravedlňovalo. A navyše, Igor nikdy nemal rád dych poznačený mentolovou príchuťou. Úplne to miatlo jeho schopnosť rozlíšiť vôňu prirodzeného dychu, ktorý v sebe niesol značnú časť diagnózy.
Jemné tiky na Igorovej sánke pripomínali vetriace zviera. S fonendoskopom na hrudi počúval srdcové odozvy, no v skutočnosti sa nenápadne snažil zachytiť zapáchajúci dych.
„Dýchanie je v poriadku.“
„Prepáčte, že som vtrhol bez ohlásenia,“ načal konverzáciu Igor.
„Po vašom odchode som si spomenul na výborné švajčiarske kvapky. Pacientkam výrazne pomáhajú, len som si ešte overil, či máte v poriadku priedušky.“
„Máte teplotu?
„37,5,“ zrazu si uvedomila, že je stále nahá.
„Môžem?“ uprela zrak na tričko pohodené cez operadlo gauča.
„Samozrejme,“ Igor odvrátil zrak, keď si uvedomil, že jej hľadí priamo na telo.
„Ešte vám vyšetrím uzliny a podám kvapky.“
Znovu otvoril kufrík a zatiaľ, čo sa Adriana opäť vtesnávala do trička, Igor si nasadil chirurgické rukavice. Siahol po kovovej lyžičke a fľaštičke s temnou tekutinou. Presne tak si Adriana predstavovala tie prírodné, drahé kvapky proti kašľu, voňajú liehom a na chuť sú odporne horké. Raz v detstve jej podobné kvapkali na kocku cukru, aby ich prehltla.
Odkrútil zapečenú zátku a punktičkársky nakvapkal na kávovú lyžičku presne pätnásť kvapiek.
Bez slova siahla po lyžičke a prehltla. Netvárila sa príliš nadšene a Igor vedel, že mu v tej chvíli uverila. V podstate išlo o vírusové ochorenie, na ktoré sa neumieralo. Imunitný systém ho dokázal poraziť o pár dní, no to by nemohla mať Adriana ten posratý alt v hlase s hlienovým zatiahnutím, ktorý Igor miloval. Pri Irene sa naučil, ako z neho vydestilovať skutočne podmanivý nádych. Vždy keď si u pacientky doma nasadí chirurgické rukavice, myslí na Irenu, ale dnes to bolo rovnako silné ako pred rokmi.
IV.
„Povedzte á“
Irena otvorila ústa, ako sedela v kresle s hrdlom namiereným k oknu. Guma s hvízdnutím prešla po hladkom krku a tlak na Igorovom zápästí zosilnel. Irena vyvalila oči a zalapala po dychu. Okamžite si uvedomil pevnosť stisku a povolil.
„Prepáčte.“
Irena si dala nohu pod zadok a chytila miesto na krku, ktoré chytalo červenkastý odtieň.
„Prepáčte. Môžem ešte raz? Pravú uzlinu máte dosť zväčšenú. Nepáči sa mi to.“
Vyjachtal Igor, hoc vedel, že ďalšie zovretie nepustí. Nemôže si nechať ujsť možnosť vypočuť si všetko až do konca. V nohaviciach mu búšila silná erekcia a cítil, že to bude silnejšie ako ktorákoľvek pieseň, že sa nevyrovná Bardotkiným vokálom, že sa spraví do bielych nohavíc, ale nepustí.
Irena neisto prikývla a Igor sa už neunúval nazrieť do úst. Pevne jej zovrel hrdlo. Z bielych rukavíc nemalo šancu vykĺznuť. Sklonil hlavu, vnímal šialene krásne chraptiaci dych. Keď pocítil navierajúcu krčnú artériu, na Irenu sa ani nepozeral. Pohľad by ho rozptýlil. Zavrel oči. Pod rukami cítil praskajúci krk zmáhajúci sa k poslednému nádychu. Irena mykala rukami tak silno, že ju prevrhol z kresla a privalil celým telom. Pravačkou sa jej snažil znehybniť slabnúce paže a poloha mu umožňovala, aby mal ucho tesne pri ústach. Mykala sa, no kričať nemohla, náznaky kriku obmedzil prudkým zovretím ohryzku a z Ireny sa posledné nádychy predierali priam s krkolomnou námahou.
Ležal na nej a dychčal. Vydychovala hrozne rýchlo, silene so stopami alkoholu, po práve prehltnutých švajčiarskych kvapkách. Začul sliny zmiešané s krvou, pretekajúce do hrtanu. Vo chvíli, keď zvuk z hrdla pripomínal otváranie dobre pretrepanej koly a uchom rozoznával jazyk slinami a krvou nalepený na podnebie, zacítil prvé známky prichádzajúceho orgazmu.
V.
Do ordinácie sa vrátil niečo pred šiestou. Do igelitky si zbalil prepotenú košeľu a nohavice, prehodil cez stoličku. Vybral z kartotéky záznam Adriany Krahulcovej a nad čiaru, ktorú za záznamom z rána spravila sestra, doťukal poznámku: Pacientke je odporučená perorálna aplikácia švajčiarskych kvapiek. Vydané priamo v ordinácii. Stránku vybral z písacieho stroja a kartu založil naspať na miesto, kde ju sestra raz bude hľadať, keď dôjde k vyšetrovaniu. Nechal si ho tam naschvál. Mala prísť o týždeň na kontrolu. Tie kvapky predsa predával v ambulancii mnohým. Musel to doťukať. Musel ich zaniesť. Pre poriadok. Také niečo nemôže byť nikomu podozrivé. Chvíľu premýšľal nad stopami, ktoré by mohli niečo naznačovať a vyzbrojený vlastnou istotou sa vybral domov. Vedel, že meškal a decká budú doma. V televízii práve dávali Lásku nebeskú, keď si vyzúval topánky. Zacítil milovanú vôňu pečeného kuraťa.
„Ahóóój,“ zakričali spoločne z obývačky synovia Patrik a Michal.
„Som doma!“ zvolal na miesto pozdravu.
Prešiel do kuchyne a usmial sa na Margitu. Práve čítala jeden z tých naivných románov v papierovej väzbe o rozpade šťastných vzťahov, ktorých boli pred Vianocami plné kníhkupectvá. Podišiel k nej. Vzal fľašu Cabernet Sauvignon o pár stupňov teplejšiu, ako by si želal a dolial jej. Pobozkal ju na líce. Zdvihla zrak a v očiach mala náznak úsmevu. Započúval sa do vzduchu, ktorý jej vychádzal z nozdier. Bol teplý, voňavý, na neoholenej tvári jemne šteklil. Margita práve nemala menzes.