Igor stál noblesne hneď pri vchode do areálu. Nablýskané chrómové priečelie, sklenený obklad a usmiata mužská tvár. Prekvapil ma náhly príval istoty, hoci boli tieto miesta pre mňa doposiaľ iba očakávaným prísľubom perspektívnej budúcnosti. Oči som upieral na stromoradie v umelých črepníkoch a milencov na lavičkách, ako sa oddávali romantickým rečiam v inscenovanom parku.
„Vitaj.“ Podal mi ruku na privítanie v novom svete, kde sa nechodilo električkou a nepremokali šaty. Nemotorne som ofŕkal dažďovú vodu a ponúkol pravicu Igorovi, ktorého meno som si prečítal na korporátnom štítku. Pojem service manager predstavoval neznámu slovnú hračkou, ale intencie túžby boli silnejšie. Túžil som, aj po hnedastej pokožke, ktorú mi Igor predstrčil pod nos ako billboard zahraničných služobných ciest.
Voňal Tuniskom, možno Gréckom alebo Tureckom, kde bolo tento rok údajne najteplejšie. Viedol ma po trajektórii plnej obchodných výkladov s drahými suvenírmi, prepychovým textilom a bytovým vybavením s cenovkami vyššími, ako ročný príjem. Deň vstupu do nového života som si nenechal pokaziť ani premočenými ponožkami v tesných lakovkách, čo smrdeli až k nosu. Ešte v ten deň som si radšej kúpil nové, v obchode s logom krokodíla, len čo prišiel prvý coffee break a pomaly sa etabloval na mieste móresy.
II.
Po necelom roku bola pre mňa úplná hračka, rozoznať neskúseného cudzinca. Navyše som mal tisíckrát preklepanú jeho fotku a poznal aj číslo tých nehorázne obnosených topánok, v ktorých postával pri fontánke čvachtajúcej podľa Bacha. Stál uprostred prijímacej haly a nechal sa unášať veľkoleposťou Biznis Tower. Mal na to právo. Podľa papierov pochádzal z neznámej oblasti Horná Súča. Jeho životopis som podrobne skúmal niekoľko týždňov, odkedy sa mi na prsiach čnela hrdá menovka s pozíciou servisného managera. V ruke stískal zožmolenú aktovku a lacnou kolínskou chcel urobiť dojem na uvítací kolektív. Voňala horšie ako dezinfekcia dlážky, na druhej strane, z uvítacieho kolektívu som ostal iba ja. Bolo to moje štrnáste stretnutie.
Tomáš akoby imitoval moje vlastné kroky po naleštenej dlažbe, keď som prvý deň v Biznis Tower čakal prácu snov. Obutý v páchnucích a premočených ponožkách. Hanbu za rozlepenú obuv, mu z duše vytláčali tváre ľudí zasadené do pokojného výrazu. Ovisnuté kútiky na vlhkej tvári, prezrádzali zápas únavy s potláčaným nadšením.
„Vitaj Tomáš, som rád, že ťa vidím!“ Moje meno si mohol prečítať na štítku modrej kombinézy. Nad tikaním sa nikto nepozastavoval, jednoducho patrilo k štandardu, rovnako ako odmeranosť k prijímaciemu protokolu.
„Poď za mnou,“ naznačil som rukou smerom k novodobému mravenisku. Naša cesta smerovala kľukatou spleťou značkových ulíc butikov, k dverám s nápisom PRIVATE. Na nováčikov pôsobili dojmom hviezdnej brány.
Nákupné centrá postavili kedysi na prelome tisícročia, ako víkendovú destináciu pre rodiny s deťmi. Neskôr sa stali sídlom nadnárodných korporácií a splnených snov vidieckych gastartbaitrov, ktorým bolo za hranice príliš ďaleko. Boli v rukách spoločností tvoriacich svet globalizovaného typu, kde nebola núdza o prácu. Niekto chcel imidž fialových kráv, stužené tuky s chuťou pravého masla a sáčky, v ktorých si môžete odniesť hubovú omáčku od babičky.
III.
Na Tomáša som čakal s taštičkou napratanou kupónmi zliav a permanentiek, vyplývajúcich zo sociálneho programu spoločnosti. Kdesi za chrbtom nám zahrmelo, ale všetko prehlušila hudba naladená na dokonalý pôžitok z nakupovania.
„Bowlingové dráhy máš zadarmo od piatej do ôsmej.“ Pri slovách o permanentkách som Tomášovi pribalil aj tri tikety na masáž lávovými kameňmi.
„Vzadu sú solária s turbo trubicami. Dajú ti odtieň aký chytíš na plážach v Grécku, Tunisku, či Turecku, kde je tuším posledné roky najteplejšie. Keď budeš potrebovať pohyb, fitko je o dve ulice ďalej.“ Mierili sme k výťahom. Oči mu žiarili z kôpky permanentiek a možností, ktoré sa mu stali jediným útočiskom na dobu neurčitú.
Zmluvu som založil do hrubého šanónu. Pri dverách čakal Michal. Sladké benefity vymenil za hutný spis o náplni práce, mlčanlivosti a úplnej lojalite.
Prvú povinnosť sa snažil prehliadnuť ako informáciu o používaní prezervatívu pri prvom sexe.
„Vrátim mu ho zajtra, na slávnostnom odovzdávaní vizitiek,“ premýšľal som pri pohľade na Tomášov zabudnutý dáždnik. Popri mojej hnedej pokožke, pôsobil trochu gýčovo. Na prstoch ma schladili stopy kyslého dažďa. Priložil som si jeho chladivú vlhkosť na vyschnuté pery. Za oknom sa začínala črtať plnofarebná dúha. Posledné kvapky dažďa stekali po hrubom skle priečelia Biznis Tower. Pri pohľade na rozsiahle mláky a ulice plné ľudí, som spomínal na mokré topánky, zvlhnutú košeľu, električku, prvé stretnutie s Igorom, ktorý ma dnes míňal so šarmantným úsmevom a vtisol mi voňavú vizitku senior service managera.
Odvrátil som zrak od výhľadu na svet a kráčal k soláriu. Pred odchodom do relaxačného centra, som sa rozhodol zabudnúť na voľný večer vybavením telefonických žiadosti o prácu.
„Biznis Tower,“ šepol som, hoci pohyby pier naznačovali vulgarizmus. Slová nakoniec prehlušil hluk klimatizácie, mobil nástojčivo vibrujúci vo vrecku a túžba po novučičkej vizitke s predponou senior..